S odstupom pár dní zaplavili média rôzne názory a postoje k tomu, čo sa medzi dievčatami v Miloslavove stalo 2. januára.  Politici by strkali deti do polepšovne, obec s políciou ide narýchlo koordinovať prevenciu. Ale otázkou zostáva. Kde boli všetci doteraz?

Potľapkanie po pleci

Pýtame sa to vždy po takom incidente a vždy sa to potom nejako zahladí. Inštitúcie sa medzi sebou stretnú, vyvinia, potľapkajú sa po pleci, že sa tomu nedalo zabrániť a čaká sa na ďalšiu tragédiu. Niekedy si ponadávajú na systém, pospomínajú ako ich rodičia a učitelia „vycápali“ a bol kľud…  V lepšom prípade navrhnú prevenciu, ktorá bude spočívať v tom, že sa na pár stretnutiach deťom ukáže „no,no,no – ak toto budete robiť, hrozia vám takéto tresty…“. Na budovanie postojov u detí podporujúcich pozitívnu klímu v škole opäť nezostane čas.  Školy dobiehajú zameškané, termíny v poradniach sa naťahujú na týždne a mesiace, sociálka si musí do počítača naťukať svoje byrokratické formulácie a ísť skontrolovať, či majú rodičia detí „navarenú polievku“ a takto dokola bez reálneho efektu. Každá nová štúdia hovorí o náraste agresivity, šikany a násilia, ale reálne kroky s efektívnym dopadom absentujú.

Agresor sa nevyskytne zo dňa na deň

Agresívny mladý človek nevyrastie zo dňa na deň, nevyskytne sa len tak. Patologické správanie sa tvorí, zreje, prejavuje sa aj v iných situáciách.  Najčastejšie sa agresívne správanie prejaví v škole alebo v neformálnych skupinách. Málokedy sa však agresor vie na uzde udržať tak, že je v škole anjelik a vonku tyranizuje druhých. Toto správanie je zväčša v školách viditeľné. Buď ho školy ignorujú, alebo ho aj vidia, ale si nevedia rady. A v tých školách, kde sa aj rozhodnú problémové dieťa riešiť, narazia na nezáujem ďalších inštitúcií, byrokraciu a hľadanie toho „prečo sa to nedá“.

Ak nespolupracuje jeden, výsledok príde ťažko

Riešenie patologickej rodiny, prípadne dieťaťa, ktoré „zišlo z cesty“, je vždy dlhodobá záležitosť. Žiaľ, platí tu jednoduchá rovnica. Stačí, ak nespolupracuje jedna z dôležitých inštitúcií, pozitívny výsledok sa nedostaví. Je až zarážajúce ako systém niekedy priam znemožňuje, aby sa problémové deti a rodiny podchytili z každej strany a aktívne sa s nimi pracovalo. Škola pošle podnet na sociálnoprávnu ochranu na Úrad práce sociálnych vecí a rodiny, no k odpovedi sa nedostane. Situácia býva aj opačná – „sociálka“ zavolá školu na prípadovú konferenciu s problémovou rodinou, z ktorej je ich žiak a nikto nepríde. Raz sa vyhovárajú jedni, potom druhí. A vo vzácnych prípadoch sa všetky inštitúcie zhodnú, spolupracujú, ak keď má rozhodnúť súd o výchovnom opatrení, zareaguje zamietavo. Agresor sa môže škole, polícii a kurátorom akurát vysmiať.

Políciu áno, potom radšej nie

Pracovníci škôl k niektorým incidentom privolajú políciu. Tá aj príde, spraví na žiakov „bububu“, ale nič nezapíše a všetci sa zhodnú, že si nebudú komplikovať život. Pre školu by to znamenalo priznať, že majú šikanu, čo je hlavne pred zápisom marketingovo nevhodné. A polícia, ak raz začne konanie, hrozí, že žiaka aj odstíha a tomu sa „pokazí“ ďalší život. A to si nikto nechce z oznamovateľov zobrať na triko, lebo nepotrebujú, aby si učiteľa, či riaditeľa školy rodičia žiaka počkali v tmavej uličke a pomstili sa..

Deravé zákony a proforma práca

Spoluprácu inštitúcií komplikujú aj deravé zákony. Je zložité si legálne vymeniť informácie kvôli GDPR, inštitúcie medzi sebou skôr hádajú, kto akým spôsobom pracuje s dieťaťom. A potom príde jeden z rodičov, že nesúhlasí s tým a tým a polovica inštitúcií je paralyzovaných. Ak je napríklad dieťa týrané otcom a otec nesúhlasí, aby dieťa navštevovalo psychológa, tak ho donútiť môže len súd. A ten vytýči pojednávanie niekedy aj o mesiac. Takým slimačím tempom prejdú mesiace a roky „akože aktívnej práce s dieťaťom a rodinou“ a výsledok je v nedohľadne. Škola čaká, kedy žiak skončí školu  alebo odíde na inú, obec čaká, kým sa rodina presťahuje a sociálka, kým bude mať „decko“ 18 rokov, nech ho môžu vyradiť z evidencie. Nie všade, ale nie je to ani výnimočné.

Riešením je efektívna koordinácia a prevencia

Je preukázané, že tam, kde je efektívna spolupráca, sa zázraky dejú. Či na úrovni škôl – využitím inkluzívnych tímov a odborných zamestnancov. Ale aj na úrovni okresov, kde sa inštitúcie stretávajú k problematike násilia na deťoch a koordinujú svoju prácu. Vyžaduje si to však nielen osvietených zamestnancov jednotlivých inštitúcií, ale aj podporu ich nadriadených, čo je občas problém, pretože to pre niektoré subjekty znamená, že musia prekročiť svoj tieň. A v niektorých situáciách odokryť karty. Čo majú zas problém často politickí nominanti v štátnych inštitúciách na vedúcich postoch.

Prevencia musí byť kvalitná

Ak chcú školy s násilím v kolektívoch bojovať, musia začať tvoriť kvalitnú prevenciu. Tá spočíva hlavne v tvorbe postojov u detí k pozitívnemu spolužitiu a tolerancii. A tiež musia školy začať od seba – od dospelých. A šikanu v škole nepodporovať  frustrujúcim prostredím, ktoré tvoria niektorí riaditelia, ale aj ironizujúcimi poznámkami, ktorými si niektorí pedagógovia upevňujú svoju pozíciu. Pomôcť v tom celom môžu preventívne programy, podpora školskej mediácie a hlavne vzdelávanie učiteľov a rodičov, ktorí by mali byť na problematiku násilia oveľa viac scitlivovaní.

(Pozn. redakcie: Autorom je preventista a koordinátor ochrany detí pred násilím)

Peter Lengyel

Zdieľajte článok s priateľmi

Školské a triedne nástenky