V centre znalostí o šikanovaní sme sa venovali hraniciam šikanovania.
Hranica, pred ktorou ešte nejde o šikanovanie a za ktorou už je šikanovanie, nie je vždy úplne zreteľná. V praxi sa často stretávame s až príliš veľkou vkladanou energiou zo strany riešiteľov násilia v jednotlivých prípadoch túto hranicu nachádzať. Pozrime sa teda na túto hranicu bližšie z pohľadu úmyslu a jeho kontextu.
Nesprávna identifikácia
Najčastejšie nastávajú tri typy zámen šikanovania a „nešikanovania“. Násilie nesprávne vyhodnotené ako šikanovanie, odmietanie a asertivita vnímané ako šikanovanie a doberanie vnímané ako šikanovanie.
Rovesnícke násilie
Rovesníckym násilím označujeme akékoľvek násilie medzi deťmi. Význam slova „násilie“ má však naprieč rezortmi, ktoré sa zaoberajú konfliktmi medzi deťmi, rôzne konotácie a váhu. Napríklad na účely trestného stíhania sa môže za násilie považovať až mimoriadne závažné konanie oproti vnímaniu pomáhajúcich pracovníkov či pedagógov, ktorí za násilie považujú aj bežné konflikty medzi deťmi. Držme sa v praxi toho, že akékoľvek násilie je problematické a je mu potrebné venovať rovnakú pozornosť ako šikanovaniu. Dokonca aj dohodnuté bitky alebo vyrovnané zápasenie medzi deťmi môže vzbudzovať verejné pohoršenie alebo strach. Čo je tiež legitímnym dôvodom na reakciu dospelých.
Šikanovanie je závažnejší druh násilia
Typy rovesníckeho násilia
Predchádzanie nedorozumeniam
Pri prílišnom hľadaní hranice šikanovania a „nešikany“ môžeme urobiť viacero chýb. Hovorili sme o znaku typickom pre šikanovanie – opakovanie. Majme na mysli, že zväčša vidíme incidenty akoby cez „kľúčové dierky“. Teda vidíme ich ako jednorazové aktivity, ironické poznámky a násilie. Ak vyhlásime na základe nedostatku informácií o nejakom konaní, že bolo „len“ jednorazovým a nebolo šikanovaním, môžeme tým nedostatočne ochrániť obeť. Dôsledkom môže byť tiež, že agresor môže ďalej voči obeti s deštruktívnym konaním pokračovať. Práve riziko nesprávnej identifikácie je jedným z dôvodov, pre ktoré je lepšie hovoriť o prejavoch a dôsledkoch ako nazývať smerom k rodičom a deťom unáhlene konanie ako „šikanovanie“.
Kontext úmyslu je rozhodujúci
Pri posudzovaní podozrenia na šikanovanie sa neriadime iba samotným prejavom (čo sa stalo), ale aj kontextom (čo bolo pred tým a po tom). Kontext nám totiž odhaľuje podstatné súvislosti, ktoré vytvorili podmienky pre vznik násilia a šikanovania. Už vieme, že každé násilné správanie má nejaký úmysel a motív. Ak je smerovaný priamo k sebe, zväčša to nie je problém. Ak je úmysel smerovaný k sebe cez druhého, úmysel sa mení. Situácia, keď dieťa pozýva ostatné deti na svoju oslavu môže poslúžiť ako dobrý príklad.
Detská oslava ako príklad
Dieťa organizuje vlastnú oslavu narodenín. Je prirodzené, že sa na oslavu nedostanú všetky deti. Rozdiel je však s akým zdôvodnením a s akým cieľom (úmyslom) odmietne niektoré deti. Ak je úmysel dieťaťa mať na oslave deti, s ktorými si rozumie, prípadne tým sleduje nejaké vlastné využitie, je to v poriadku. Ak situáciu využíva na to, aby dalo niektorému z detí pocítiť, že nie je dosť dobré, aby sa oslavy zúčastnilo, už je to konanie orientované na obeť. Pretože cieľom už nie je len nepozvanie, ale aj vyvolanie pocitu odmietnutia.
Deklarované čisté úmysly
Aplikačná prax sa potýka prirodzene s kombináciou, keď dieťa podozrivé z využívania šikanovania deklaruje vlastné „čisté“ úmysly, ale výsledkom je odmietnutie s „trpkou príchuťou“. Reakciou dospelých v tomto smere nemusí byť vždy hľadanie fragmentov pravdy, ale skôr vzájomné scitlivovanie detí, ktoré pozývajú a ktoré sa nedostanú na oslavu. Aby sa pozývajúce dieťa naučilo odkomunikovať situáciu rešpektujúco voči nepozvaným a naopak, aby sa nepozvané deti apriori necítili odmietnuté. Z toho, okrem iného, vyplýva, že naším cieľom v podobných prípadoch má byť najmä citlivé vnímanie motívov detí a následné pozorovanie ďalších prejavov, nie dokazovanie úmyslov. Motívy nám časom lepšie napovedia, či ide o správanie smerujúce k šikanovaniu alebo len ide o slabú zručnosť detí odkomunikovať jednotlivé situácie.
Doberanie a vtip
Pri konzultáciách s učiteľmi sa stretávame so situáciami, kedy sa obeť cíti verbálne napádaná, ale iniciátor konania hovorí, že šlo o vtip a zábavu, ktorej cieľom nebolo ublížiť. Rozhodujúcim faktorom pri tzv. doberaní je možnosť dieťaťa ukončiť správanie smerované k nemu a možnosť mať nad tým, ako sa s ním zaobchádza, kontrolu. A to bez ohľadu na to, koľkým ľuďom je to smiešne a ako veľmi to stmeľuje kolektív. Aj toto však musíme posudzovať z pohľadu dieťaťa, na ktorom sa zabávajú a nie z pohľadu iniciátora. Pretože jedným zo znakov šikanovania je prevaha agresora. Nielen fyzická, ale aj psychologická. Takže sú časté situácie, kedy má dieťa zdanlivo možnosť povedať „dosť“, ale reálne je pod tlakom z odmietnutia, vyčlenenia, zosmiešnenia jeho reakcie, prípadne budúceho násilia. Takto sa dieťa dostáva do kolotoča, že vtipy na svoju adresu trpí, ale nedokáže sa im postaviť.
Pomoc pri „doberaní“
Dospelý alebo učiteľ môže v týchto situáciách, keď nie je zreteľné, či sa naozaj všetci rovnako bavia, presmerovať pozornosť . A vyčkať na situáciu, keď sa bude môcť s dieťaťom, voči ktorému je správanie smerované, diskrétne o situáciách rozprávať. A podľa toho ďalej zareagovať. V týchto situáciách nemusí ísť ani iniciátorovi vyslovene o poníženie druhého dieťaťa, len si možno neuvedomuje možné následky a vplyv na druhé dieťa. Aj tu pomôže úprimný a citlivý rozhovor.
Autor: Peter Lengyel
