Komunikácia s rodičom sa niekedy pokazí skôr, než sa stihne začať. Poznáte to: napíšete rodičovi krátku správu o tom, čo sa stalo na hodine, a o hodinu máte v schránke dlhú odpoveď plnú výčitiek. Alebo rozhovor, ktorý mal byť pokojný, prerastie do obhajovania a protiútokov.
Často sa nepokazí na tom, čo hovoríme, ale na tom, ako to povieme. Stačí jedna nešťastná formulácia a rodič prestane počúvať obsah. Počuje už len útok na svoje dieťa, a teda aj na seba.
Komunikácia s rodičom a pravda z jeho pohľadu
Keď ideme za rodičom, máme pocit, že mu ideme povedať pravdu. Lenže zistiť, čo je v danej situácii pravda, býva zložité. A z pohľadu rodiča to vyzerá úplne inak: práve sa dozvedá o svojom dieťati niečo, čomu neverí, čo sa mu nezdá a čo je často v rozpore s tým, čo mu doma povedalo dieťa. Je prirodzené, že ho chráni.
Čím je problém zložitejší a vážnejší, tým viac si ho rodič vzťahuje na seba. Nepočuje už len „vaše dieťa urobilo…“, ale aj „vy ste niečo zanedbali“.
Rodič navyše nie vždy je na pravdu pripravený. Niekedy treba ísť po krokoch: najprv získať jeho dôveru a pozornosť, potom podať fakty a až potom hľadať riešenie.
Naším cieľom nie je povedať si svoje. Naším cieľom je, aby rodič to, čo mu hovoríme, prijal. Iba vtedy môže s nami spolupracovať a pomôcť dieťaťu.
Práve preto na formuláciách tak záleží. Tu je šesť viet, ktoré v školách zaznievajú často, a návrhy, čím ich nahradiť.
1. „Vaše dieťa zase…“
Slovo „zase“ rodičovi hovorí: „Je to stále rovnaké a my sme už stratili trpezlivosť.“ Rodič sa okamžite bráni a obsah správy mu unikne.
Namiesto toho: Popíšte konkrétnu situáciu. „Dnes na hodine matematiky Jakub opakovane vyrušoval.“ Ak ide o opakované správanie, uveďte to faktami: „Za posledné dva týždne sme zaznamenali tri podobné situácie.“
2. „Urobte si s ním poriadok.“
Táto veta presúva celú zodpovednosť na rodiča a zároveň mu naznačuje, že vo výchove zlyháva. Výsledkom býva hnev, nie spolupráca.
Namiesto toho: Požiadajte o konkrétny krok. „Prosím, porozprávajte sa s Jakubom o tom, čo sa dnes stalo. Pomôže nám, ak ho podporíte v tom, aby svoje správanie napravil.“
3. „Vaše dieťa nikdy…“ / „Celú hodinu robil…“
Slová „nikdy“, „vždy“ či „celú hodinu“ sú zovšeobecnenia a rodič vie, že nie sú presné. Stačí, aby našiel jednu výnimku, a spochybní celú vašu správu.
Namiesto toho: Buďte konkrétni a vecní. Namiesto „Celú hodinu nepracoval“ napíšte „Počas samostatnej práce sa venoval iným veciam a úlohu nedokončil.“
4. „Robí druhým zle.“
Je to hodnotenie dieťaťa, nie opis správania. Rodič počuje „vaše dieťa je zlé“, a to nikto nechce počuť.
Namiesto toho: Opíšte, čo dieťa urobilo a aký to malo dôsledok. „Jeho správanie spolužiakom prekážalo pri práci.“ Hovorte o dôsledkoch konania, nie o povahe dieťaťa.
5. „Neposlúchal.“
Slovo „neposlúchal“ je príliš všeobecné. Rodič nevie, čo sa v skutočnosti stalo, a doma sa dozvie verziu dieťaťa, ktorá môže vyznieť úplne inak.
Namiesto toho: Napíšte, na čo dieťa nereagovalo. „Pri opakovanej požiadavke, aby si sadol na miesto, neodpovedal a pokračoval v chodení po triede.“
6. „Klamal mi.“
Obvinenie z klamstva rodiča postaví do pozície obhajcu. Namiesto riešenia začne spor o to, kto má pravdu.
Namiesto toho: „Nepovedal celú pravdu.“ alebo „Jeho verzia sa líši od toho, čo videli ostatní.“ Nechávate tak priestor na doplnenie informácií a rozhovor nekončí hneď na začiatku.
Pravdu podávajte po krokoch
Dobrá komunikácia s rodičom nie je o tom, kto má pravdu. Aby rodič pravdu nielen počul, ale aj prijal, pomáha vytvoriť pre ňu vhodnú chvíľu a podmienky.
Vyžiadajte si súhlas. Rodič, ktorý sám povie „áno, chcem to počuť“, počúva inak:
- „Môžeme vám teraz povedať náš pohľad?“
- „Potrebujem vám povedať niečo dôležité. Môžete sa teraz sústrediť?“
- „K týmto tvrdeniam máme aj podklady. Môžeme vám ich ukázať?“
- „To, čo ste povedali, je jedna časť pravdy. Chcete počuť aj tú ďalšiu?“
Zjemnite úvod vety. Neuberáte tým na obsahu, len dávate rodičovi priestor:
- „Prečo tak konal, nevieme, ale výsledkom je, že…“
- „Je možné, že to myslel inak, no väčšina žiakov to vnímala…“
- „Napriek jeho šikovnosti v tejto oblasti nedosahuje…“
Nemusíte vyriešiť všetko naraz. Pri vážnejších problémoch je v poriadku dohodnúť sa na prvom kroku a k ďalším sa vrátiť na ďalšom stretnutí.
Ako by mala vyzerať dobrá správa rodičovi
Dobrá správa má jasnú štruktúru. Obsahuje:
- kto – ktoré dieťa,
- kde a kedy – na akej hodine, v akej situácii,
- čo urobil/a – konkrétne správanie bez hodnotenia,
- komu – koho sa to týkalo,
- čo to spôsobilo – dôsledok pre triedu, spolužiakov či učiteľa,
- dovetok – čo od rodiča potrebujeme alebo čo škola urobí ďalej.
Príklad:
Dobrý deň, pani Kostričková, informujem vás, že váš syn Jakub dnes počas geografie opakovane narúšal priebeh hodiny. Jeho správanie vyrušovalo mňa aj spolužiakov pri práci a napomínanie uberalo z času, ktorý bol vyhradený pre všetkých žiakov. V našej škole sa snažíme, aby učitelia mohli pokojne pracovať a deti sa vzdelávať. Verím, že nám v tom pomôžete.
Písomná komunikácia s rodičom je často prvým kontaktom v celej situácii. Čas, ktorý venujete dobrej správe, vám ušetrí čas, ktorý by ste inak strávili riešením nedorozumení. A ak neskôr prídu ďalšie kroky alebo opatrenia, vecná správa je pre ne pevným podkladom.
Karty, ktoré máte vždy po ruke
Tieto a ďalšie praktické rady nájdete v sade S rodičom v kontakte – praktické karty pre pedagógov. Na 20 kartách formátu A4 vás prevedú celou komunikáciou s rodičom: od prvej správy cez náročný rozhovor až po záznam z pohovoru a protokol z incidentu.
Karty sú určené začínajúcim aj skúseným učiteľom, triednym učiteľom a vedeniu škôl, ktoré chcú, aby celá škola komunikovala s rodičmi jednotne a profesionálne.
