Problematike šikanovania sa venujem niekoľko rokov. Preto ma vždy poteší, keď sa objaví nejaký dobrý strategický dokument, o ktorý sa školy, ale aj odborníci môžu oprieť. Čím viac robí človek s témou šikanovania, tým viac chápe, že je to fenomén, ktorý je komplexným problémom. Vzťahov, osobností, prostredia… Problém, pri ktorom na „počkanie“ neporozumiete len tak tomu, čo sa stalo. Vo februári uzrela svetlo sveta nová Smernica č. 1/2025 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a v školských zariadeniach. Žiaľ z môjho pohľadu plná alibizmu, kognitívnych omylov a naratívov, ktoré nielenže nepomôžu, ale môžu aj uškodiť.
Môj celkový dojem zo smernice je, že jej cieľom je sa viac sústrediť na samotný pojem šikanovanie, hľadanie vinníkov, vyviňovanie sa škôl ako na fakt, že po každom incidente a spektre „trestov“ aj tak potrebujeme, aby šikanovaný a šikanujúci opäť zasadli do školských lavíc a viedli normálny spoločenský život.
Za šikanu môže obeť?
Ustanovenie, s ktorým sa ťažko stotožňujem, je, že „dôvodom šikanovania je najmä osobitná charakteristika šikanovaného spočívajúca spravidla v jeho zdravotnom znevýhodnení, pohlaví, náboženskom vyznaní alebo viere, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine, sexuálnej orientácii alebo rodovej identite, jazyku, sociálnom, spoločenskom alebo majetkovom postavení jeho rodiny, alebo iná osobná charakteristika spojená spravidla s nosením okuliarov, nadváhou alebo nízkou pohybovou gramotnosťou“.
Rozhodnutie šikanujúceho
Tento naratív hádže pomyselnú loptičku dôvodov na stranu obete – teda šikanovaného. Nie – dôvodom nie je osobná charakteristika šikanovaného, ale frustrovaný jedinec, ktorý niekoho šikanuje, pretože nedokáže svoju, často objektívnu frustráciu, riešiť nedeštruktívnym spôsobom. Nemôžeme dopustiť, aby sme za dôvod šikanovania označovali charakteristiku obete. Pravý dôvod musí zostať na strane inciátora aj napriek tomu, že ho chce ospravedlniť tým aká je obeť. Dôvodom šikanovania je rozhodnutie šikanujúceho. Alebo je dôvodom na napadnutie, že druhý nie je podľa niekoho predstáv?
Nie výzor, ale nemožnosť sa brániť
Aj keby sme pripustili, že autori Smernice sa pozerali pri formulovaní dôvodov otázkou „prečo sú konkrétne deti šikanované a nie iné?“, tak tými skutočnými dôvodmi nie sú ani okuliare, ani neznalosť jazyka, ani zdravotné znevhýhodnenie. Z pohľadu obete je to skôr paralýza pri ochrane vlastnej osoby, strach, či nedostatok zručností odvrátiť útok. Lebo nie každé dieťa s nadváhou čelí šikane a dokonca ani nie každé dieťa, ktoré čelí posmeškom kvôli nadváhe, sa stane obeťou šikanovania. Pretože sa dokáže ubrániť už pri prvom pokuse šikany.
Vyliate aj s vaničkou
Podrobná definícia jednotlivých pojmov sa na prvý pohľad zdá ako podporný základ k vnímaniu jednotlivých prvkov šikanovania. Pri podrobnejšom prečítaní som zistil, že oklieštenou definíciou sa zabudlo na mnohé frekventované druhy šikanovania. Napríklad pri nepriamom šikanovaní je definícia postavená na „pasivite“, hoci množstvo aj závažnejších prípadov šikanovaní funguje na princípe štrukturovanej „kindermafie“. Kde časť incidentov robia poslíčkovia, ktorí sú tiež často obeťami a „hlava“ napr. detského gangu tak nepriamo šikanuje deti, ktorých sa ani nedotkne, lebo to urobia iní. Toto smernica za nepriamu šikanu nepovažuje. A systém školských gangov ani nespomína.
Kyberšikana ako spred 10 rokov
Povrchnosť badať aj pri kyberšikane. Tú Smernica definuje ako verbálne, psychické šikanovanie a emocionálne šikanovanie uskutočňované v kybernetickom priestore bez fyzického kontaktu šikanujúceho a šikanovaného prostriedkami informačnej a komunikačnej technológie. Pritom v roku 2025, kde sa väčšine školopovinných detí úplne zotrel rozdiel medzi virtuálnym a reálnym prostredím, sa práve väčšina kyberšikany uskutočňuje v skupinách na sociálnych sieťach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou fyzických školských vzťahov, skupiniek a kolektívov. Šikana v škole a kyberšikana v kyberpirestore často spolu súvisia, navzájom sa dopĺňajú a majú aj podobný dopad na dieťa. A ak riešime na seba nadväzujúce incidenty z virtuálneho a reálneho prostredia, musíme ich prepájať a nie vnímať izolovane. Napriek tomuto faktu Smernica kyberšikanu vníma ako niečo, čo sa deje izolovane, a tým stavia tieto kombinované prípady mimo záujmu, keďže kyberšikanu definovala iným spôsobom.
Šikana a nešikana
Smernica si dala za úlohu tiež vymedziť, čo šikanovanie nie je. Označila, že nie je šikanovaním jednorazový alebo impulzívny prejav násilia alebo agresie medzi žiakmi akútnym neovládnutím emócií, ktoré bezprostredne odznievajú. Lenže šikanovanie sa skladá presne z jednotlivých prejavov a incidentov. To však bezprostredne po incidente nevieme, až časom. A tak ako o šikanovaní hovoríme ako o výlučne opakovaných incidentoch, tak nemáme záruku, že izolované incidenty neprerastú do šikanovania. Aj keď je pochopiteľné, že predkladatelia chceli, aby sa každý konflikt nenazýval šikanou, týmto ustanovením dali „zbraň“ do rúk inicátorom a ich rodičom, ktorí môžu tvrdiť, že každý atak bol len izolovaným incidentom. A keďže smernica rieši len šikanovanie a nie ojedinelé incidenty, môže školám skôr v týchto prípadoch sťažiť riešenie šikany ako pomôcť.
Alibizmus učiteľskej šikany
Takto vnímam vylučovacie ustanovenie, kde sa na účely smernice nepovažuje nezhoda medzi zamestnancom školy a žiakom súvisiaca s výchovno-vzdelávacím procesom. Opäť je tu pochopiteľná snaha predkladateľov vylúčiť časté obviňovanie zo „zasadnutia si na žiaka“, ale nedôslednou formuláciou „zbavila“ zodpovednosti aj školy, v ktorých učitelia (niekedy s vedomosťou vedenia) ponižujúco žiakom nadávajú do „debilov“, „šašov“, „feťákov“, či ich inak ponižujú pred tabuľou ironickými poznámkami. Týmto ustanovením Smernica hovorí, že ju akoby nezaujíma klíma celej školy a vzťahy medzi všetkými účastníkmi vzdelávania, ale iba šikanovanie medzi žiakmi. Lebo to sa dá riešiť trestami, podnetmi, predvolaniami rodičov a dohováraním…
Vypadla ohlasovacia povinnosť
Zo Smernice vypadla aj ohlasovacia povinnosť. Do ustanovenia o povinnosti kontaktovať orgán sociálnoprávnej ochrany detí resp. políciu sa dostalo slovné spojenie „podľa potreby“. A ktorá škola má potrebu upozorňovať, že v jej škole je šikana? Kto povie, kedy tá potreba je adekvátna a kedy nie? Opäť istým spôsobom rozumiem predkladateľom, že vyčleňovanie dieťaťa z kolektívu sa nemusí hlásiť na „sociálku“, ale v školách v posledných rokoch narastá toľko zamotaných prípadov malých detí, ktoré ohrozujú svojich spolužiakov aj v deviatich rokov škrtením, kopaním, škriabaním, že ohlasovacia povinnosť bola dobrým nástrojom. Aby sa deti s problematickým správaním dostali do systému pomoci. Nakoniec to sa predsa skloňovalo aj v Spišskej Starej Vsi ako jedna z príčin systémového zlyhania. Školám táto povinnosť pomáhala odvracať útoky nespokojných rodičov šikanujúcich detí, pretože nedávala školám možnosť konať inak. Opäť toto ustanovenie môže zvyšovať tlak na riaditeľov, aby incidenty nehlásili a konali „podľa potreby“ rodiča.
Šikanovanie učiteľa žiakmi bez odozvy
Napriek tomu, že nová smernica prišla po takmer siedmych rokoch od predošlej z roku 2018, z môjho pohľadu dostatočne nereflektuje fenomény šikanovania učiteľa žiakmi. Pritom nejde o ojedinelé správanie. Mnohí učitelia čelia atakom skupiniek detí, formáciám v triedach, ktoré zabraňujú vyučovaniu, incidentom, ktoré zosmiešňujú učiteľa a prerastajú mu do osobného života. A sú to incidenty, ktoré súvisia priamo so školou, priamo s jeho povolaním. Keď už Smernica nechcela riešiť tento typ šikanovania, napriek tomu, že je tiež súčasťou škôl, mohla v Smernici tento fenomén aspoň rámcovo spomenúť.
Z celej Smernice mám dojem, že kĺže po povrchu. Že aj chce byť pomocníkom pre školy, ale zároveň sa nechce púšťať do sporných vecí a vzťahov. Možno bol cieľ dobrý. Z jej ustanovení však badať, že slúži viac systému ako skutočnej a úprimnej ochrane obetí šikanovania a prevencii tejto „choroby sociálnych vzťahov“.
Autor: Peter Lengyel
Prevencia šikanovania – nástenky o porozumení
