Pri čítaní jedného príspevku som si spomenul na jednu paradoxnú situáciu zo školy.
Cez veľkú prestávku sa predávali v škole bagety. Klasický obraz bol, že sa deti postavili do zástupu a po pár minútach sa po bagetách „zaprášilo“. Tento kolorit začínal presne o 9.30, keď zazvonilo, ale „Ujko Bagetka“ prichádzal vždy o niekoľko minút skôr, lebo si potreboval nachystať veci. Stôl s bagetami býval na konkrétnom mieste, takže žiaci z bližších tried tam bývali rýchlejšie ako ostatní, väčší boli rýchlejší ako menší a sem-tam sa niekto predbehol. V tomto momente pedagógovia vzali pocit skrivodlivosti voči „svojim“ žiakom do vlastných rúk a začali obchodovať so spravodlivosťou. Jeden púšťal deti už 9:25, iný skončil hodinu skôr a išiel s deťmi k bagetám, niekto nepovolil a…. občas sa stalo, že 9.30 už najlepšie bagety neboli, lebo boli vypredané. Pedagógovia, ktorí deti púšťali pred zvonením, boli tí dobrí a učiteľky, ktoré dodržiavali čas do zvonenia, boli podľa žiakov „kravy“, lebo zdržujú. Téma sa ťažko riešila, lebo sa dotýkala primárnej potreby „najesť sa“ a diskusia bola vždy emotívna. Vystihnime ale podstatu. Spočíva v tom, že sa zo spravodlivých a zodpovedných učiteľov stali „tí zlí“, pretože ich „pseudospravodliví“ dostali do tej pozície. Ale berme tento príklad len ako paralelu k mnohým ďalším.
Môže sa zdať, že ide len o banálny problém, ale je krásnou ilustráciou toho, že sa v kolektívoch máme problém dohodnúť na jednoduchých veciach, ktoré sa ani netýkajú vzdelávania a nie sme schopní potom kompromisov v širších vzdelávacích otázkach. Pretože v istom momente začneme súťažiť o prestíž. Čo je ale horšie, devalvujeme tým seba ako spravodlivých, seba ako vzory, osobnosti. Stávame sa tými, ktorí sa tiež ako zbytok spoločnosti, rozhodneme využiť aktuálnu situáciu pre aktuálny prospech bez zamyslenia sa nad ďalšími dôsledkami.
Devalvácia v príkladoch
Príkladov na devalváciu vlastnej profesie je viac, rád vymenujem aspoň tie, ktoré som vnímal ja:
- Nežiadame diéty, hoci nám patria – pre učiteľov je žiadajúci diéty považovaný za „chamtivého“ , naopak ten, čo ich nežiada za lojálneho.
- Nežiadame náhrady času a mzdy – učiteľ, ktorý sa bez nároku na náhradu nezúčastňuje aktivít školy vo svojom voľnom čase, je považovaný za nespoločenského, rezervovaného a lenivého. Naproti tomu vynikajú tí, ktorí sa hrnú, sú vnímaní ako obetaví, solidárni, aktívni.
- Nepýtame mzdu za doučovanie – nemyslím dovysvetľovanie látky žiakovi, ktorý bol chorý alebo nestíha, ale špeciálne hromadné doučovania smerujúce k lepším výsledkom v monitore. Ten, kto odmieta doučovať zadarmo je vnímaný ako lenivý, nesnaživý, nesledujúci záujmy školy a detí, naopak ten, čo ich poskytuje zdarma, je vnímaný ako solidárny, snažiaci sa o dobré meno školy, šikovný, aktívny, kvalitný…
- Nosíme vlastné veci do školy – v snahe zútulnenia triedy, alebo spríjemnenia školskej akcie, donesieme vlastné veci, venujeme čas, energiu, bez toho, aby sme od niekoho brali peniaze za to. Tí, čo to takto nerobia sú vnímaní ako chladní voči svojmu prostrediu, obviňovaní, že nemajú interiérový vkus, že ich triedy sú prázdne, mŕtve. Naopak, tí, čo nosia sú vnímaní ako so zmyslom pre vkus, vedia, čo sa patrí, atď…
Je to len pár príkladov, ktoré poukazujú na to, ako sme schopní z vlastnej vôle, možno kvôli prestíži, nastavovať latky vyššie a vyššie až tak, že začneme vnímať tých normálnych za chybných a lenivých.
Lojalita s mierou
Vo viacerých príkladoch som sa sám pristihol, že by bolo celkom smutné, keby sme za všetko chceli peniaze a „hrabali len toľko, koľko zrna nasypú“. Ak sa bavíme o solidarite a lojalite, mali by sme sa baviť o hraniciach. Nakoniec aj najväčší filantropi nerozdávajú seba na úkor všetkého, ale majú isté hranice. Vedia, že ak by rozdali viac ako sa im dostane, nebudú môcť pokračovať ďalej, dostanú sa do kolotoča tlaku, kedy každý od nich očakáva, ale nikto sa nestará o nich. Hranicou by malo byť najmä určité uvedomenie si spoluzodpovednosti, svojej pozície a nenahraditeľnosti.
Nepriznané diéty nezachránia deti
Ak si učiteľ nepýta diéty, z jeho ušetrených peňazí nebude mať škola lepšie pomôcky. To je holý fakt. Ak si učiteľ nepýta náhradu mzdy, ukazuje svojho riaditeľa pred zriaďovateľom ako dobrého manažéra, ale z ušetrených peňazí nebudú mať deti lepšie podmienky pre vzdelávanie. Ďalšou témou je spoluzodpovednosť. Za veľa vecí nemusí učiteľ zodpovedať sám, ale môžu byť výsledkom dohody. Spolufinancovanie je dnes moderným spôsobom ako potlačiť odkázanosť. Dajte sa žiakom rozhodnúť, či chcú triednu oslavu v „low cost“ prevedení, alebo ju chcú mať štýlovú. Ak ju chcú mať štýlovú, musia si priplatiť za nadštandard. Učte ich tomuto princípu, je to princíp dneška. Ak ju spravíte štýlovú za vlastné peniaze, ukážete sa v dobrom svetle, ale naučíte žiakov akurát využívať výhody bez zásluh.
Inšpirácia v podnikaní
Na určitej sorte slušných podnikateľov sa mi páči jedna vec. Nepodliezajú ceny. Nie preto, že by to nedokázali spraviť lacnejšie, ale vedia, že svojim počínaním by znehodnotili celý segment. Vrátilo by sa im to ako bumerang. Ak spravia päťeurovú vec, ktorú ostatní ponúkajú za 10€, ľudia si zvyknú, že sú lacní. A budú to od nich požadovať navždy. Ak čo len trochu potom zdvihnú ceny, začnú ich považovať za chamtivých, za tých, čo sú ako všetci ostatní, odídu od nich. A toto je presne kameňom úrazu učiteľskej profesie. Učitelia si zvykli robiť veci zadarmo, a keď už nevládzu a chcú za to „viac“, spoločnosť to berie ako „nenažranosť“. Pritom reálne ide len o boj za hodnotu, ktorá im patrí. Keďže ju ale systematicky zapredávali, či už v mnou napísaných príkladoch alebo v stovkách iných vecí, robí sa to len veľmi ťažko.
Nedevalvujte svoju hodnotu!
Milí učitelia, nežiadajte o svoj status, budujte si ho. Budujte si ho z malých vecí, vo svojom okolí. A vaše zväčšujúce sa kvapky raz splynú do kaluže, potom do jazierka a potom do rieky, či mora. Pri každom ústupku zamestnávateľovi, rodičom, či žiakom sa zamyslite. Nielen nad tým, čo to pre vás znamená teraz, ale aj nad tým, čo to bude znamenať pre vás, keď nebudete vládať. A čo to znamená pre profesiu, ktorú reprezentujete. Veľa šťastia.
Peter Lengyel
