V súvislosti s tragickými udalosťami na slovenských školách, sa často hovorí o šikanovaní ako o jednom z možných dôvodov, ktoré vedú mladých ľudí a deti k fatálnym rozhodnutiam. Kladnú, či zápornú odpoveď dá zväčša až polícia. V mysliach a zároveň výčitkách ľudí z okolia vyhasnutých životov vzniká úprimná snaha šikanovaniu predchádzať.
Často v nádeji, že ochránime deti nielen pred myšlienkami na ukončenie trápenia, ale aj násilím celkovo, sa snažíme – tak, ako je v škole zvykom – sústrediť sa na informácie. Masovo vzdelávame učiteľov, školy máme prepchaté informačnými materiálmi o šikanovaní a násilí. A samozrejme od „všetkých“ preventistov školy chcú, aby prišli deťom hovoriť o šikane. A najlepšie v policajnej uniforme.
Aj informácie bolo treba
Informačná kampaň o šikanovaní, ktorá v školách a spoločnosti prebieha niekoľko rokov, má aj pozitívne dopady. Tým, že vzdelávame pracovníkov s deťmi v tejto téme, môžeme potvrdiť, že miera scitlivenia na vnímanie šikanovania sa zmenila k lepšiemu. Kým pred niekoľkými rokmi bolo takmer nedotknuteľným názorom, že obeť je „chúďatko“, ktoré treba bezbreho chrániť a agresor je „zlé dieťa“, ktoré treba vyčleniť a potrestať, dnes sa s pedagógmi už oveľa menej zaoberáme týmto čiernobielym videním. A oveľa lepšie prijímajú, že neexistuje agresor a obeť. Ale len zranené, či frustrované dieťa, ktoré v danom momente a situácii zdanlivo vyhodnotilo, že jedna, či druhá poloha je správnou stratégiou prežitia.
Tlak plodí rýchle a zlé riešenia
Vráťme sa však do prítomnosti a pozrime sa na to, čo v škole v súvislosti so šikanovaním rezonuje dnes. Sociálne média umožnili detailne a „s blízkosťou“ vnímať všetko, čo sa „šuchne“ v školách v celej republike a aj zahraničí. A vytvára to na riaditeľov, učiteľov aj preventistov obrovský tlak. Tento tlak znásobuje prirodzene aj rezort školstva cez vyhlášky, smernice, odporúčania. A čerešničku dávajú média, ktoré okamžite pri akomkoľvek probléme hľadajú senzáciu v školách priamo s kamerou. Mnohé školy práve preto siahajú po „krikľavých“ sloganoch, garantujú školu bez šikany, pozývajú policajtov, berú deti do kina na filmy o šikane a snežia sa narýchlo vykázať masívnu informačnú kampaň. Prípady násilia medzi deťmi riešia rýchlo a radikálne – s cieľom obviniť, usvedčiť, exemplárne potrestať… Len aby mohli na konci dňa ukázať rodičom a nadriadeným orgánom koľko sa toho urobilo.
Prehoďme výhybku
Každá téma má svoj vývoj a dnes by sme si mali uvedomiť, že musíme prehodiť výhybku. A dostať deti v školách do denných rozhovorov o tom, ako sa majú a čím žijú. A to nielen preto, aby sme vedeli dostatočne a včas zachytiť tie, ktorých „batôžtek“ sa plní problémami a frustráciami. Ale najmä preto, aby sme sa s deťmi naučili normálne rozprávať, hľadať sa v spoločných témach a dať im aj sebe príležitosť prepojiť svety dospelých a detí. Oni potrebujú nás a my potrebujeme ich.
Ale škola nie je rodina…
Škola je vnímaná a ako vzdelávacia inštitúcia a mnohí pedagógovia sa bijú do pŕs, že škole nemožno vziať vzdelávanie na úkor „záležitostí rodiny“. Ak však platí, že škola má pripravovať na život a súčasný život je o kríze porozumenia, mala by to byť rovnako dôležitá téma ako triviálne: čítať, písať počítať. Bezpečná škola budúcnosti nebude tá, kde nájdete turnikety, policajtov, zamknuté dvere a „recepčnú s vojenským výcvikom“. Ale bezpečná škola, ktorá dokáže „vyučovať“ porozumenie, z ktorého budú „mať“ žiaci „jednotky“.
Treba začať od seba
Aj naše aktivity spĺňali v mnohom „informačný prístup“ v prevencii. Či preventívne materiály, ale aj vzdelávanie pracovníkov s deťmi. V posledných obdobiach sa prikláňame k trendom, ktoré idú smerom k podpore detí v zvládaní ich vlastných svetov, k podpore pedagógov a celých škôl v tom, aby mali odvahu prestať využívať „rýchlokvasené“ riešenia sústredili sa na porozumenie. Zároveň ďakujem Inklucentru, ktoré sa dlhodobo v tomto smere snaží šíriť myšlienku, že v školách by malo visieť viac obrázkov o porozumení a priateľstve ako o šikanovaní a násilí. Idete aj vo vašej škole touto cestou?
Peter Lengyel
